Do sklonku stredoveku poznala Európa prísne, ale často len formálne dodržované ustanovenia, upravujúce chovanie klerikov, predovšetkým rádových kňazov, a mravy dvorské. Spôsoby mešťanov a sedliakov autori stredovekých mravoučných skladaní a návodov k vybranému chovaniu prehliadali - pokiaľ sa o nich zmieňovali, tak len ako protiklad dvorského chovania a odstrašujúce príklady. Význam osobnosti určoval predovšetkým pôvod, rozsah moci, rytierske skutky, množstvo majetku, počet zbožných činov a darov. Dvorský život oproti predchádzajúcim zvyklostiam dosiahol veľkých zmien. Ceremoniál si stále držal svoju dôležitosť, ale programovo bol bohatší a volnejší: poskytoval priestor improvizácií, nečakaným prekvapeniam, gastronomickej produkcie. Pokrmy samotné, aj keď ich bolo čo do množstva, sortimentu a receptúr viac než doposiaľ, neboli len obyčajným prostriedkom nasýtenia, ale tiež príležitosťou osvedčiť dobrý vkus a patričné chovanie. Renesančný dvoran by iba s nožom, lyžicou a prstamy jednej ruky už neobstál. Mešťania si novú kultúru stolovania a premeny jedálnička osvojovali predovšetkým vďaka styku s dvorským a šľachtickým prostredím, ale i osobnou účasťou na stále častejších cestách za poznaním a za obchodom. V 16. storočí sú mešťanské vrstvy hojne zastúpené i na univerzitach; z ich radov pochádza mnoho humanistických učencov, badateľov, lekárov a hlavne knihtlačiarov, ktorí sú horlivými šíriteľmi vedy a znalostí.
Okázalosť mešťanstva sa priblížila dvorským formám hlavne v oblasti uzavretých spoločností: k slávnostným hostinám zasadali mestké rady, spolky miest a vo vnútri obce i jednotlivé cechy.
Pre vývoj mravov v 16. a 17. storočí sa stal priamo prevratným dielom spis Erasma Rotterdamského De civilitate morum puerilium (1530), volne preložené ako Návod pre chlapcov, ako sa spoločenský chovať. Toto dielo, ktoré naväzuje na stredoveke etikety dvorských spôsobov, sa stáva senzáciou svojej doby.
Erasmus vo svojom spise začína výchovu pojednaním o zovňajšku, nielen vzhľadom k postoju, pohľadu a mimiky mladíka, ale aj s prihliadnutím k upravenosti a čistote tela i odevu.
Erasmus poučuje veľmi otvorene o anatómií, telesných potrebách a fyziológii človeka. Smrkanie, vykašľavanie, dávenie a vetry sú funkcie, ktoré v záujme zdravia je škodlivé potlačovať, ale ak im dávame voľnosť, má sa tak diať pokiaľ možno v ústraní, pričom je treba zastrieť následky ( zašlapnúť hlien na podlahe a pod.). U stolu zdôrazňuje Erasmus vzájomný rešpekt medzi stolovníkmi a individualizáciu príboru - pokiaľ ešte nie je plný kuvér, zastupuje ho vlastný nôž a lyžica, tanier alebo veľký krajec chleba. Zváštny dôraz kladie na čistotu: od čistenia mastných prstov a pier je obrúsok a nie tvoje šaty, brutalitu pažravca potlač i v tom, že nenatiahneš po mise obidve ruky, ale len jednu, neješ plnou hrsťou, ale sústa si podávaš do úst ľahko troma prstami. Podobne sa nesluší požúvané sústo vracať s úst, aj keď na vlastný tanier. Pokiaľ ti nie je niečo po chuti, nenápadne sa odvráť a zahoď to do kúta.
Vydanie Erasmova De civilitate padlo na úrodnu pôdu v celej Európe i v Čechách. V rôzných obmenách sa s jeho ohlasom stretneme i v českom mravoučnom skladaniu renesančnej doby. Už tieto spisy vcelku obsahujú zásady nového stolovania. V čas oběda neb večeře ubrus, chléb, lžíce, taléře, k stolu, to vše máš přinésti, kdež co příslušie roklásti, nýbrž připrav prv i vodu, k tomu s příslušnou nádobú, i své ruce máš umýti i nehty slušne spraviti, ano i tajnou potřebu, ať potom nehýbe tebou....( Ze spisu Mravové, aneb naučení potřebná.... Jiřík Strejc Vetterus, Praha 1600).
I v českom prostredí máme už v záveru stredoveku doložené naučenie o mravoch u stolu; veršované skladanie z konca 15. storočia prikazuje:
Ubrus ovšem máš čistě mieti,
zvlášť nosa jim netřieti.
Suol máš nožíkem bráti,
a nemáš mnoho plvati...
Také o to sě snažně potazuj
a nože mastného neoblizuj
nuož, lžice, také suol
má mieti na sobě stuol....
Sluha čieše a konvice
ručník, ubrus, medenice
na stuol klaď, taléře čisté;
čest jest: měj sě na všem čistě.....
Zprávy o veľkých hodoch a banketoch sa nevzťahujú len na úzky okruh prejedajúcich a spíjajúcich sa stolovníkov. Laická predstava, vychadzajúca z dobových vyobrazení a účtovníckých kníh, že nesmierne množstvo jedla, ktoré prichádzalo na stôl, bolo konzumované nepretržite bez ladu a skladu, je klamlivá. Naopak - hostina mala svoj scénar a pri každom chode, keď boli odnesené zbytky, tj. nespotrebovaný pokrm, bol predkladaný daľší široký výber pokrmov. Z nich si opäť každý vyberal alebo dal vybrať podľa svojej chuti. Už od neskorého stredoveku bolo zvykom na prestrený stôl stavať i honosné, často nefunkčné kusy riadu. Nimi sa prezentovala majetnosť hostiteľa a jeho snaha uctiť hosťa okrem jedla i vybraním pohľadom Ozdoby stolov, zdôraznené umeleckou dekoráciou, skvostným riadom, určeným prevažne na obdiv, podobne ako cukrové a voskové plastiky a modely jedál, bola gastronomicko výtvarnou kreáciou, ich skladba i aranžmá svojou rozmanitosťou, úpravou a vkusom bola výrazom postavenia a reprezentáciou pána domu. To, čo sa nezjedlo u hlavného či hlavých stolov, pri ktorých sedel hostiteľ s vybranými hosťami, bolo odnášané k ďaľším , rôzne rozmiestneným stolom nižšieho rádu. Potom tu boli ešte i skupiny ďaľších stravníkov; slúžiacich domu a doprovodu hostí, na ktorích bolo nutné pamätať jedlom aj pitím a to nielen počas dobi slavností, ale i počas ich príprav, shádzaniu a rozchádzaniu sa hostí. K tomu je potrebné ešte pripomenúť, že i v renesancií bol dodržiavaný zvyk, odpradávna uctievaný: obdarovať hosťa pri odchode primeranou výslužkou, pohostiť mešťanov, poddaných a rozdeliť almužnu chudým.
Najužšie okolie panovníka tvorili už vtedy urodzení sprievodcovia - comites Na bezprostrednú starostlivosť o dobro panovníka sa starali štyria - maršálek, stolník, krájač a čašník. Neskôr sa z skutočnej služby staly služby dedičné.V českom kráľovstve zastával dedičný úrad maršálka páni z Lipé, čašníctvo Vartenbergovci, stolnictvo Hazmburgovci a krájačstvo Sezimovci. Pre prevádzku dvora však bolo dôležitejšie personálne obsadenie správnych funkcií: kuchynský a pomocný personál. V zostave stredovekej kráľovskej kuchyne boli najvyššie postavení kuchmajster - arcikuchár - magister coquinae domini regis a pisár kuchyne - notarius coquinae regiae, ktorý mal na starosti výdaje za dodané potraviny a platy. Obidvaja boli počítaný medzi dvoranov. Početní stav kuchyne doplňovali jednotlivý majstri kuchari, pekári, mäsiari, nasolovači (udenári) a ďaľšie profesie až po učňov, pomocníkov, umývačov a kuričov.
Pestovanie obžerstva a labužníctva zrejme patrilo k dobrému tónu českej spoločnosti. Povestný výpočet všetkého, čo zjedli a vypili hostia na svadbe Viliama z Rožmberka r. 1578, dokresluje obraz doby veľmi plasticky. Spolu s dochovanými inštrukciami Anny Rožemberkovny z Hradca kucharovi Janovi Zdenkovi zostáva vďaka starostlivým pisárom a účtovníkom zachovaní i základný zoznam alimentárií, ktorém boli používané v dobovej gastronómií.
Zoznam toho, čo sa vtedy zjedlo a vypilo:
Jeleňov 40, srnčieho 50, naloženej zveriny / nádob 50/, čiernej zveri 20, zajacov 2130, bažantov 250, dropov, druh veľmi vzácných vtákov prevelikých 4, tetrovov 30, drozdov, hrdličiek a holubov 20, 688, krmených volov 150, krav krmených 15, väčších teliat ročných 20, menších päť alebo šesťtýždňových 526, jaternic 1526, prasiet krmených 450, jelit 456, udenic 326, baranov krmených 450, jahňat 395, volov udených 40, pávov 350, husi krmených 5135, moriek 450, sliepok krmených 2656, kaprov 18.120, šťuk väčších aj menších 10.209, pstruhov 6380, iných rýb 3400, rakov 5200, sumcov menších vybraných 350, morských rýb udených 2309, pstruhov udených 2309, šťuk udených 450, tresiek 350, pstruhov čerstvých 675, kaviáru štyri bečky a iných rýb mnoho.
Vajec sa spotrebovalo 30.947, masla 35 centov, sádla 28 centov, masla čerstvého 7 centov, medu 13 centov, vosku 13 centov, jedla na pozeranie - voskové figuriny a modely / syru 2 centy a loja 50 centov/.
Vína vypitého 1100 džánov, tj. 110 sudov, mimo toho vína krítského, cyperského a španielského 40 bečiek. Piva pšeničného a ovosného 903 sudov. Na chleba sa počas svadby spotrebovalo 490 meric múky.
Stravovanie vojska je v dejinách gastronómie samostaným tématom. Začiatkom stredoveku družiny vládcov a velmožov vyjedali ako vlastné územie, tak predovšetkým plienili statky nepriateľa i teritória, ktorými tiahli do vlastného boja. Zo vznikom žoldnierského vojska sa situácia aspoň čiastočne meni. Rastúcu úlohu peňazí - ide doslova už o vojnové podnikanie - sa prejavuje aj v starostlivosti. Spolu s vojskom tiahnu aj markytáni, kuchari, krčmari so zásobami, ktorí skupujú korisť od žoldnierov a tí si potom od nich následne kupujú stravu a jedlo. Príprava jedla sa v poľných podmienkách veľmi nelíši od bežných zvyklostí; bola akurát náročnejšia a menej pohodlná ako v zámockej alebo mešťanskej kuchyni.
V stredoveku sú rošty na šľachtických dvoroch plné hydiny, vtákov a rozličnej zveriny, zatial čo bravčové a hovädzie mäso slúžilo k príprave polievok, kaší a jedál, upravovaných predovšetkým varením. Od 16. storočia sa však v pánskej kuchyni tieto mäsa konzumujú častejšie, začínajú sa rozlišovať jednotlivé časti kusov pre prípravu rôznych pokrmov, dokonca dochádza k rozlišeniu "sprostého" mäsa od vybraného. Stále častejšie sa pritom v aristokratickej kuchyni vyskytujú i domáce chuťové prísady, vtedy bežne užívané nešľachtickými vrstvami: mäta, petržlen, bazalka, ktoré vytláčajú orientálne koreniny, používané vo veľkých množstvách.
Miestom, kde prebiehal zložitý rituál prípravy jedla, bola kuchyňa. Základ tvorilo ohnište alebo veľký krb, pôvodne umiestený uprostred, z ktorého dým a výpary odchádzali vývodom vo vrchole centrálnej klenby. Neskôr došlo k zriadeniu viacerých ohníšť, využívalo sa dýmnikov v sile steny a ohnište bolo na spôsob krbu zastrešené plášťom. Tieto ohnišťa dosahovali niekedy úctihodných rozmerov - dochovalo sa ohnište v prízemi kuchyne paláca, na ktorom bolo možné piecť celý kus hovädzej alebo jelenej zveri. Ďalej tu boli kotle na varenie; zvláštna starostlivosť bola venovaná ohrievaniu hotových pokrmov, či už tekutých alebo kašovitých, či pečienok alebo paštek, pre ktoré boli k dispozícií vyhrievané kamenné alebo kovové stoly.
Už v dobe starých Rimanov bola kuchyňa umiestňovaná v zvláštnom domovom trakte. Za Alpami bola v kláštoroch a hradoch poprvé odlúčená od obývacej miestnosti. V stredovekých mešťanských a dedinských stavaniach sú kuchyne - krby, pece, ohnišťia - súčasťou jedného priestoru, kde sa varí, spí, hoduje. Až od 16. storočia sa v panských domacnostiach rozlišujú zvláštne priestori pre prípravu, čistenie, mytie, úpravu jedál a varenie.
Žiadný iný priestor domu neposkytoval očiam pestrejšiu, dramatickejšiu a činorodejšiu scénu ako kuchyňa; ošatky a formy na pečenie, kade na vodu, bronzové mažiare a pekáče, medené kotle všetkých velikosti, maselnice i váhy. Tiež kuchyňské a servírovacie náradie sa nespočetne rozmnožilo; bolo umiestené na steny, do drevených regálov, na police krbov alebo pod sokle pecí. Bohaté riady z cínu, medi, kamaniny i drahších kovov zaplavilo miestnosť a poukazovalo na bohatstvo domácnosti.
Myslím, že nezaškodí si napísať aj pár receptov. Píšem ich v pôvodnom jazyku, nakoľko sú tam niektoré slová, ktoré si netrúfam preložiť.
Vezmi zajíc a odpec na místo čistě, potom jej zsekaj na kusy, vezmiž pivo a nalej naň a umyj jej častě a vlož do kotlíka, přilej vína a octa, coť se zdá a chleba nastrouhaje, vsyp tam, aby jícha obhustná byla a cibule čtyři skrájej na křížalky a vař, míšeje, přileje trochu krve pro černost jíchy a potom když by se zdálo, oceď a přebeř jej a jíchu protáhni skrze hartoch, mějž cibuli, čistě usmaženou v sádle, dajž ji na zajíc a okořeň pepřem, hřebíčky, šafránem a zvaře daj na mísu.
takto máš dělati: Vezmi kuřata, prosol je čistě, a když soli najdou, spec je a takto na ně jíchu uděláš: Vezmi petružele, šalvěje a máty, zetří to čistě v pánvi a přičiň k tomu topénku neb dvě, potom vezma vína, zahřej je a rozpusť, protáhni skrze sítko obhouštné a zahřej dobře. A když bude horká, polejž ty koury pečené a zdáliť se, přislaď té jíše a přiostři octem vinným a na mísy, pospi skořicí neb zázvorem a jez.
takto dělaj: Vezmi kapruov několik, nevelmi tučných, ostruž je čistě a zřež to maso z nich a zsekaj je čistě a to, kteréž na kostech zuostalo, zastavě čisté vody di kotlíka a když zevře, kladiž ty kusy tam, ať obevrou dobře. Potom zbeř to maso z nich a příčiň je k tomu syrovému masu, i zsekaj dobře spolu a přidaj mandluov, řeckého vína a peružele zelené a okořeň pepřem a šafránem, i udělaj dlouze jako klobásy, mezi dvěma kosíři válej je po štoku a pomni přisoliti. A potom vstav tu jíchu, v které jsou kosti vřeli (procedě skrze sítko) na oheň v kotlíku, a když počne zvírat, vklaď tam klobásy, ať vrou, ocediž je čistě, a ty kosti, kterés vybral, daj do moždíře a ztluc, a přidaj topénku z bíleho chleba a petruželového koření. A když se ztluče, rozpusť tou jíchou, kteroužs ocedil z klobás a protáhni skrze hartoch, a zřeže ty klobásy, daj do té jíchy a okořeň papřem, šafránem, potom jez.
takto: Vezmi bílky od vajec, a bílou mouku, udělaj těsto, jako h tenátkuom sluší, i daj je na šufan na horké máslo, a smaž.
takto: Vař slepice u vodě, a když dobře budou vezma rejži uvařenoum daj jí na mísu, potom nalej polévky na slepice, daj a potom jez.
takto: Vezmi vajec několik, a udělaj je na rendlíku s máslem míšená, tak aby byly přestaralé, potom je vezmi a zsekaj drobně, a daj do nich trochu bíle mouky, udělaj jako klobásy, potom vezma je, usmaž čistě v másle, a udělaj na ně houštěk kyselý, neb jaký miluješ.
Slovníček staročeského názvoslovia
hartoch - síto
houštěk - hustá jícha, zahuštěná omáčka
jícha, jíše, jíšel - řídka vařená kašovitá krmě
kosíř - kuchyňský sekáček
štok - špalek
tenátko - bíle pečivo
Na záver by som pridal ešte niekoľko rád ako sa správať pri stole z 15. storočia:
- Nepľujte na stôl a ponad neho
- Ak si vyplachujete ústa počas stolovania, nevyplúvajte prosím vodu späť do misky, ale slušne na dlážku
- Ak sa pri stole nachádza duchovný ( napr. kňaz), dávajte si pri vypľúvaní obzvlášť pozor
- Nešpárajte sa v zuboch nožom, slamkou alebo paličkou
- Nenakľáňajte sa blízko k druhým ľuďom, ak vám zapácha z úst
a záverečnú pieseň pred pokrmom:
Nebeský Otče, daj přijíti hodně tyto pokrmy i také nápoje, neb nic bez Tebe, Tvého požehnání, k užitku není. Obcováni naše, daj, ať jest pobožné, střídmé, láskavé, i také pokojné, nedaj lačněti, ni sa přeplniti, zdraví škoditi. Naše mluvení i obveselení, což my mluvíme též i co činíme, vše nám požehnaj, v pokoji zachovaj, nasycení daj. Všecko stvoření, zemské i v povětří, u vodách, v ohni, člověku poddal. Jsi, dáváš k užitku, z nesmírne lásky své, ač nehodní jsme. Samého člověka nechal Jsi Ty sobě, ať by poddán byl, ctil a chválil Tebe, tím duši sytil, slovem posiloval, v duchu tak živ byl. Nebo jako tělo hmotné toto naše mdlí bez pokrmuov, tak také i duše, slova Božího a chleba věčného, když nemá, hyne. Dajž nám to, Pane, abychom tak činili, posílíc těla, na duši pomněli, v Krista Ježíše, živý chléb věřili, spaseni byli.
Dobrú chuť!