Slovenské hrady

Na mieste dnešného Bytčianského zámku existoval už v prvej polovici 13. storočia vodný hrad. Listina z roku 1234, vzťahujúca sa na Bytču a Kotešovú, dokazuje nielen osídlenie týchto lokalít, ale aj existenciu hradného panstva. Z nich Veľká Kotešová patrila k bytčianskému hradnému panstvu. To znamená, že v čase vzniku listiny tu existoval aj hrad., ktorý v tom čase prináležal k nitrianskému biskupstvu.

Hrad Bytča

Hrad Bytča

Niekedy ešte pred rokom 1224 sa stala staršia časť Bytče majetkom nitrianskeho biskupa Jána a tak začiatok existencie vodného hradu môžeme hľadať niekde pred týmto rokom. Bola to okrúhla vyššia strážna a súčasne aj obytná veža na brehu Bytčianského potoka, ktorý preteká mestom. Je pravdepodobné, že tento typ vodných hradov patrí aj u nás k najstarším.

Nitrianske biskupstvo zostalo majiteľom Bytče až do polovice 15. storočia. Majiteľ hradu sa nezmenil ani potom, čo po odchode tatárov udelil v roku 1250 Belo IV. Bytču a Hvozdnicu bánovi Filovi, pôvodom zo Šopornskej stolice, ktorému Tatári zničili všetky majetky. Užívanie Bytče bánom Filom malo len prechodný ráz a trvalo iba do roku 1271.

Vážnejšiu zmenu v držbe zaznamenali roky 1300 – 1321. keď sa majetkov biskupstva a značnej časti Považia zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Zložité boli vlastnícke pomery Bytče aj v 15. storočí a v prvej polovici 16. storočia. Na prelome 14. a 15. storočia užíval pravdepodobne Bytču niekoľko rokov aj kališský palatín Sudivoj z Ostrogomu. Po ňom ju mal v záložnej držbe Ctibor z Beckova a jeho syn až do roku 1434. V listine z roku 1413 je Bytča uvedená ako „fortalicium“, pevnosť alebo hrad.

V roku 1446 opanovali Bytču Pongrácovci. Za Mateja Korvína sa Pongrácovci museli zriecť väčšiny majetkov. V tých rokoch sa Bytča stala majetkom Šefana Hágiho, trenčianskeho hlavného župana, za zásluhy vo vojsku Mateja Korvína. Za podobných podmienok sa Bytča v rokoch 1469 – 1480 dostala do rúk Blažeja Podmanického a od roku 1481 Matejovho žoldnierského kapitána českého pôvodu Viliama Tettaurera, ktorý ju dostal do zálohy spolu s Hričovom za 6 000 zlatých. V rokoch 1492 – 1500 sa nitrianskému biskupovi Antonovi podarilo znovu získať Bytču.

Za vlády dvoch korunovaných panovníkov – Jána Zápoľského a Ferdinanda I., Bytču vlastnilo niekoľko feudálných pánov. Bytče sa postupne zmocnili Ján Podmanický, Peter Kostka a Rafael Podmanický. Kráľ Ján Zápoľský v roku 1536 Bytču aj s Hričovom daroval svojím prívržencom Jánovi a Rafaelovi Podmanickému. Vzápätí ju Ferdinand I. 5. apríla 1541 daroval gašparovi Dominithovi, od roku 1528 vojenskému veliteľovi na Hričovskom hrade, ktorý bol v službách Ferdinandovho generála Jána Katzianera. Po násilnom zaujatí Petrom Kostkom a po okupácii hradného kaštieľa Rafaelom Podmanickým bol značne poškodený. V doklade z roku 1547 sa dokonca spomína ako „demolitio castelli“.

Na Bytču a k nej patriace majetky si robili stále nároky jej legitimní majitelia Imrefyovci. Spor medzi Jánom Imrefym a Rafaelom Podmanickým sa skončil v roku 1556 vzájomnou dohodou. Rafael Podmanický si mohol ponechať Bytču aj Hričov, ale musel vyplatiť Jánovi Imrefymu 4 500 zlatých. Rafael Podmanický si hrad udržal až do svojej smrti v roku 1558. V rokoch 1559 – 1563 v bytči bývala jeho vdova Jana z Lomnice. Kráľovská komora prepustila potom Bytču aj Hričov Anne Likarke, vdove po Gašparovi Horvathovi z Wingartu, ktorá už v predchádzajúcich rokoch užívala niektoré imrefyovské majetky.

Anna Likarka v listine z 29. júna 1563 figuruje ako „pani na Bytči a Hričove“. V tomto istom roku už ale hrad prechádza do vlastníctva Thurzovcov. František Thurzo získal za 17 000 zlatých do tretej generácie hrad Hričov a značne poškodený starý zámok v Bytči spolu s panstvom a mestom.

František Thurzo a jeho manželka Katarína Zrínska žili prevažne na Lietavskom hrade. Keď prevzali značne zdemolovaný hradný komplex v Bytči, rozhodli sa pre väčšiu prestavbu.

Prestavbou poverili talianskeho staviteľa Jána Kiliana de Siroth, pôvodom z Milána. Kilianova prestavba zrušila obidve veže na južnej strane, hranatú aj okrúhlu, ako aj všetky menšie budovy medzi objektom a múrom. Demolačný materiál sa použil pri budovaní južného krídla objektu, čím nadobudol dnešný pôdorys. Na štyroch rohoch postavili okrúhle bašty a zrušili aj južný vchod do zámku. Celá prestavba sa uskutočnila v renesančnom slohu. Na prízemí vznikli miestnosti s klenbami, na poschodiach s drevenými hradami. Rímsy nad portálmi a oknami, ako aj freskovitá výzdoba v interiéroch svedčili o použití typických renesančných prvkov. Celáprestavba sa uskutočnila v rokovh 1571 – 1574.

Bytčiansko-oravská vetva Thurzovcov dosiahla svoj zenit v osobe Juraja Thurzu, ktorý sa narodil na Lietavskom hrade 2. septembra 1567. Thurzo sa v rokoch 1590 – 1600 osobne zúčastnil na bojoch proti Turkom a 12. novembra 1602 sa stal kapitánom preddunajského vojska. Súčasne bo aj radcom panovníka Rudolfa II. Počas Bočkayovho povstania vojsko Štefana Bočkaya spustošilo jeho majetky, konkrétne lietavské, bytčianské a oravské panstvo. Toto vojsko prepadlo 21. mája 1605 aj Bytču, podpálilo zámoka a mesto, pričom Thurzo utrpel škodu za 80 000 zlatých. Panovník Thurzovu vernosť odmenil tým, že mu umožnil dosiahnúť najvyššiu hodnosť v Uhorsku, funkciu palatína, ktorým sa stal 7. decembra 1609.

S rokmi, keď bol Thurzo v bytči zemepánom, súvisia dve pozoruhodné udalosti. Vo väzení zámku uväznili 24. decembra 1600 lednického zemepána Michala Telekešiho, ktorý prišiel k Thurzovi dobrovoľne, dúfajúc, že mu odpustí činy, ktorých sa dopustil. Nestalo sa tak a za krátky čas v apríli roku 1601 bol Telekeši v Bratislave popravený.

Druháudalosť súvisela so súdom nad pomocníkmi Alžbety Báthoryovej, ktorý sa konal začiatkom januára 1611. napriek poprave jej pomocníkov a výpovediam mnohých svedkov sa čachtická pani aj naďalej vyhýbala spravodlivosti, o čo sa do značnej miery pričinil aj samotný palatín Thurzo.

Podľa palatínovho testamentu dedičom hradov Bytča, Hričov, Lietava, Orava a Tokaj a k nim patriacich panstiev sa stal jediný syn Imrich Thurzo s podmienkou, že s úžitkami týchto majetkov bude disponovať jeho matka Alžbeta Coborová.

Imrich Thurzo sa svojou politickou činnosťou odklonil od Viedne. K tejto orientácií ho priviedol Gabriel Bethlen, sedmohradské knieža, ale aj Thurzov radca, básnik Ján Rimay. Imrich Thurzo viedol na jar roku 1620 Bethlenom vyslanú delegáciu, ktorá rokovala v Prahe s českými stavmi a so „zimným kráľom“ Fridrichom Falckým o vojenskej pomoci českým stavom proti cisárovi Ferdinandovi II. Rokovanie bolo úspešné a obranný pakt medzi Fridrichom Falckým a Gabrielom Bethlenom, ktorého zastupoval Imrich Thurzo,bol podpísaný a 25. apríla 1620 slávnostne vyhlásený v chráme sv. Víta na Pražskom hrade. Imrich Thurzo viedol ako Bethlenov splnomocnenec mierové rokovanie medzi cisárom a sedmohradským kniežaťom v Mikulove v októbri 1621. Tam ho stihla aj smrť ako 23 ročného.

Vdova po I. Thurzovi, dvadsaťročná Kristína Ňáriová, sa vydala 21. júna 1624 za Mikuláša Esterházyho. Týmto manželstvom Mikuláš Esterházy získal Bytču, na ktorú dostal od Ferdinanda II. listinu.

Esterházyovci sa v Bytči zdržiavali iba prechodne, pretože Považie sa svojím hradným systémom v čase stavovských povstaní sa stalo častým bojiskom povstaleckých vojsk.

Mikuláš Esterházy v roku 1641 prenajal bytčianske panstvo aj so zámkom Imrichovi Balašovi a jeho manželke Judite Bošňákovej. K ďaľším záložným užívateľom patrili Gabriel a Juraj Illešházyovci, Imrich Jakušič a jeho manželka Polixena Šeréniová, ako aj vdova po Jánovi Pinneyovi Katarína Esterházyová, ktorá mala v držbe aj lietavské panstvo s hradom, a Juraj Beréni.

Pavol Anton Esterházy sa však rozhodol, že bytčianske panstvo so zámkom vykúpi od jednotlivých prenájomcov. Tento zámer sa postupne uskutočňoval za Michala /1712 – 1720/, Antona Jozefa /1720 – 1721/ a Pavla Antona Esterházyho /1721 – 1762/. Väčšina panstva bola v ich rukách už od roku 1721. Esterházyovci v roku 1862 panstvo aj so zámkom prenajali a v roku 1868 napokon aj predali veľkopodnikateľovi Leopoldovi Popperovi, ktorý sa z pôvodne chudobného obchodníka s drevom vypracoval na veľkopodnikateľa medzinárodného formátu, v roku 1882 získal dokonca barónsky titul. Posledným majiteľom zámku bol dr. Lothar Popper /1887 – 1963/. Majetok Popperovcov sa v roku 1935 dostal pod nútenú správu a od roku 1945 pod národnú správu. Napokon 3. apríla 1950 štát prevzal Bytčiansky zámok do svojho vlastníctva. Bytčiansky zámok bol významným objektom už za Thurzovcov a Esterházyovcov. Viacerí členovia týchto vplyvných a magnátských rodov zastávali v Uhorsku tie najvyššie hodnosti.

Pozoruhodný je zámocký inventár z 1. januára 1627, ktorý zachytáva jednotlivé miestnosti zámku a ich vnútorné vybavenie. Podľ tohto inventára okrem priestorov, ktoré slúžili bezprostredne pre osobné potreby Thurzovcov, ako boli kuchyňa, pekáreň, kúpeľňa, tri miestnosti pre chyžné a zásobáreň, bola tu aj lekáreň a škola. Inventár dokonca uvádza dve lekárne, hornú apatéku na prvom poschodí a dolnú na prízemí. V zámku boli ďalej 4 pánske izby, sekretárska miestnosť, bibliotéka, pisáreň, správcova izba, kľúčiarová miestnosť a dvoranská izba. Vo východnej časti zámku na poschodí bola veľká sála s väčším počtom kresiel a stolov na rokovania počas palatinátu Juraja Thurzu. K ostatným priestorom patrila tzv. apoštolka – modlitebná miestnosť, hosťovské izby, klenotnice a ďaľšie zásobarne.

Povalové priestory zámku za Thurzovcov slúžili na uskladnenie rozličných plodín, ako lieskových orechov, sušeného ovocia a liečivých bylín.

Rozľahlé zámocké pivnice sa používali najmä na uskladnenie vína, s ktorým aj obchodovali. V pivnici uskladňovali lepšie druhy vín, ktoré aj dnes majú dobré meno. Boli to vína svätojurské, modranské, skalické, orešianské a tokajské. Inventár z roku 1616 eviduje v zámockej pivnici až 1 527 okovov vína v 159 sudoch, čo zodpovedá asi 82 500 litrom.

Zariadenie miestností nábytkom bolo účelné a v podstate jednoduché. V sále na poschodí inventár z roku 1627 registruje 5 stolov, 3 stoličky, stojan na poháre a kachle. V bašte od rieky bola len jedna posteľ, stôl a stolička. V panskej izbe, v miestnosti vedľa juhozápadnej bašty,sa nachádzali 3 stoly, z nich 2 s intarziou, 2 kreslá operadlom, 3 stoličky, kachle a svietnik z jelenieho parožia. Vo vedľajšej miestnosti v bašte, ktorá slúžila samému Jurajovi Thurzovi, bola posteľ, stôl, stolička a skriňa na knihy. V baštovej miestnosti pri ženskaj izbe stáli 2 stoly so zásuvkami, z nich jeden s intarziou, druhý biely, 5 skríň na knihy s knihami, 4 väčšie i menšie postele a jedna truhlica. V hornej lekárni bol stôl, skriňa s tekutinami a masťami, 3 prázdne skrine, skriňa so zásuvkami, posteľ, ako aj rozličné nádoby a riady, medzi nimi 14 fliaš na tekutiny, drevený mažiarik a medený lievik.

V zámku boli dve klenotnice, jedna na poschodí, druhá na prízemí. Na ubytovanie hostí boli určené miestnosti na poschodí, priliehajúce k severovýchodnej bašte.

Na prednej bráne, na kamennom moste, cez ktorý viedla prístupová cesta do zámku, sa spomína strážnica. V zámku na zámockom nádvorí v juhovýchodnom rohu, bola studňa s okovanými vedrami a reťazou. Zaujímavé sú aj údaje o zámockých klenotniciach Thurzovcov v Bytči. Ich obsah zodpovedal postaveniu a zámožnosti v tom čase jednej z najbohatších rodín.Príjmy rodiny plynuli nielen zo 4 panstiev, z feudálnej renty a z majerského hospodárenia, ale aj z obchodu s vínom, so šindľami, soľou a s kožušinami. Thurzovci mali monopolné postavenie v nakupovaní poľskej soli, ktorú v kusovom stave prepravovali na pltiach až do Bytče a odtiaľ distribuovali ďalej. Juraj Thurzo dostával honorár aj ako paltín, a to ročne 1 000 zlatých, čo zodpovedá približne jednému miliónu korún.

Zámocké klenotnice boli špeciálne upravené miestnosti so železnými dverami a silnými mrežami v oknách. Mali do nich vstup len majitelia zámku a členovia rodiny. Klenoty a šperky boli poukladané v zamknutých truhliciach. V čase ohrozenia zámku Thurzovci svoje poklady zavčasu premiestnili na dobre opevnený a nedobytný Lietanský hrad, ako sa to aj stalo v roku 1605, v čase útoku Bočkayovských hajdúchov na Bytču. Na Lietavský hrad v tom čase skryli aj cennosti iných rodín.

O obsahu klenotníc paltína Thurzu v čase, keď bol na vrchole svojej moci, informuje súpis z roku 1612. Uvádza, že v klenotnici bolo 5 zlatých náhrdelníkov so 17 závesmi / k nim patrilo 316 diamantov, 379 perál, 373 rubínov, 40 smaragdov a 27 zafírov/, 25 zlatých retiazok / na nich bolo 56 diamantov, 242 rubínov a 2732 perál /, 57 zlatých prsteňov / na nich bolo 103 diamantov, jeden briliant, 41 rubínov, 27 smaragdov, 9 zafírov a 3 tyrkysy /, 2 zlaté prstene, ktorým sa pripisovala liečivá moc, vykladané diamantmi a rubínmi, 256 zlatých spôn vykladaných drahokamammi, 16 zlatých pásov so štyrmi diamantmi, 65 rubínmi, 238 perlami a dvoma smaragdami, 11 koruniek / na nich bolo 152 zlatých spôn, 63 zlatých kvetov, 36 diamantov, 92 rubínov a 207 perál / a 5 klobúkov ozdobených drahokamami. Strieborný riad tvorilo 328 kalichov, pohárov a čaší / z nich 82 bolo tepaných s vrchnákom a zväčša pozlátených, 40 malo formu zvončeka, jeden pštrosieho vajca, 13 formu strapca hrozna a 21 malo kvetnaté ozdoby), 13 konvíc, 20 umývadiel, 12 fliaš, 17 soľničiek, 20 svietnikov, 117 lyžíc, 110 vidličiek, 111 tanierov, 169 mís, súprava cestovného príboru a zvonček. Boli tu aj dve súpravy cestovných písacích potrieb v malých debničkách s thurzovským erbom na vrchnáku. Zlatý opasok Juraja Thurzu bol ozdobený perlami, rubínmi a smaragdami. Spona, na ktorú sa opasok zapínal, mala podobu veľryby. Medzi zlatými prsteňmi bol jeden, ktorý kedysi patril kráľovi Matejovi Korvínovi a mal podobu hada. Na tomto prsteni bol veľký diamant, 12 rubínov, 12 smaragdov a 3 tyrkysy. Okrem šperkov sa ďalej v klenotnici nachádzalo 7 leopardích kožušín, 24 flámskych gobelínov a 14 gobelínov zo súkennej látky na cestovanie pre Juraja Thurzu.

Z flámských gobelínov, ktoré treba pokladať za najvzácnejšie, 8 znázorňovalo históriu Judity a Holofernesa, ďaľších 8 bolo venovaných Abrahámovi a posledných 8 znázorňovalo dej spojený so Zizarom. za Esterházyovcov zámocké klenotnice v Bytči prestali existovať, pretožeklenotnicu na poschodí premenil Mikuláš Esterházy na kaplnku a v dolnej zriadil zásobáreň. Esteházyovci svoje klenoty držali prevažne v Kišmartone a čiastočne na hrade Fraknó.

Pozornosť v Bytči si zasluhuje aj knižnica paltína Thurz, ktorá patrila v tom čase medzi pozoruhodné a dobre vybavené knižnice, a to nielen počtom kníh, ale aj ich výberom a obsahom. V knižnici sa nachádzali diela z odboru histórie, filozofie, teológie, práva, medicíny, geografie, matematiky, ale aj kozmografie a astrológie. Esterházyovské inventáre zámku z rokov 1645,1650,1712 a 1720 o jednotlivých miestnostiach informujú podrobnejšie a spresňujú ich zariadenie. Podľa najstaršieho inventára sa do zámku vchádzalo cez dva padacie mosty. Spod brány vľavo viedli železnými mrežami zosilnené dvera do zámockej väznice, v ktorej sa nachádzali dve poľné stoličky, jedna posteľ, nádrž na umývanie a 5 drevených klád na putá. Oproti vchodu do väznice boli dvere do miestnosti, v ktorej sa zdržiavali zámockí drábi. V tejto miestnosti boli kachle, stôl a kameň so železnou reťazou, ktorou pripútavali väzňa.

Pri vchode na vnútorné nádvorie vľavo za väznicou boli miestnosti pre šafára, pekáreň, kuchyňa a ubikácie pre kuchárov. Pod kamenným schodišťom, ktoré viedlo na poschodie, bol vchod do pivnice. Za vchodom v rohu bola murovaná studňa. Blízko studne bol vchod do miestnosti lekárnika. Pravé krídlo prízemia a juho západná bašta slúžili ako obydlie pre správcu a kľúčiara.

Inventár z roku 1645 na prvom poschodí spomína veľkú sálu, čiernu kanceláriu, miestnosť pre ženy, zámockú kaplnku a miestnosti pre prátrov. Na druhom poschodí sa ešte nachádzali dve miestnosti. V klenbovitej miestnosti pod vežou bola zbrojnica. V tom čase v nej bolo niekoľko delových gulí, 2 štíty, medený bubon a kožuch pre nočného strážnika.. Veža bola zachovalá a pokrytá medeným plechom.

Inventár z roku 1650 v priestore zámockej brány uvádza 7 oštepov, 10 polhákov a jeden sloní kel, ktorý visel na múre. V miestnosti nad zbrojnicou na treťom poschodí vo veži sa nachádzali vežové hodiny so všetkým príslušenstvom.

Podľa súpisu zariadenia zámku, ktorý vyhotovil v roku 1712 správca bytčianského panstva štefan Gerčic, galéria na druhom poschodí bola schátraná, na zámku zostali stopy po pobyte cisárskej posádky, ktorá sa tu usídlila po trenčianskej bitke v roku 1708.

V posledných rokoch rákociovského povstaniqa sa tu zdržiaval aj Juraj Jánošík, ktorý pomohol k úteku uväzneného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka.

Zámocký inventár z roku 1720 dokumentuje aj práce, ktoré sa vykonali na objekte v rokoch 1712 – 1720. Poškodené šindle vymenili, chýbajúce sklo na oknách doplnili a vymenili poškodené kachle a nábytok. V malej sále, situovanej vľavo od veľkej sály, slúžiacej ako hosťovská miestnosť, boli kachle gaštanovej farby, 5 čierných sklápacích stolov a 6 kresiel s poťahom z červenej kože. Na stenách viseli obrazy panovníkov v životnej veľkosti.

Bytčianský zámok je zaujímavý tým, že zlučuje účelové fortifikačné a umelecké renesančné prvky. Fortifikačným účelom slúžili niekdajšia vodná priekopa, padacie mosty,hladká fasáda, nárožné bašty a masívny múr so strieľňami, ktorý miestamo dosahuje hrúbju až 1,5 metra. Renesančné motívy reprezentujú arkádové nádvorie, portály, toskánske stĺpy, sgrafitová výzdoba a pomerne malé okná. Na vnútornom nádvorí všetky štyri steny arkádovej chodby na prvom poschodí ozdobujú nástenné maľby z roku 1721.

Bytčianský zámok patrí k objektom, ktoré sa zachovali do dnešných dní takmer v pôvodných dispozíciach. Väčšiu zmenu v jeho výzore spôsobilo len pristavenie arkádovej chodby po prepadnutí a podpálení zámku bočkayovským vojskom 21. mája 1605.

V rokoch 1976 – 1983 sa vykonala celková renovácia objektu. V súčastnosti je zámok sídlom štátneho oblastného archívu pre územie Žilinského kraja.